Niektoré veci sa jednoducho nerobia. Buď preto, že sú neslušné či spoločensky nevhodné. Alebo prosto preto, že urobiť niečo také, je blbé. Dožadovanie sa SLK, aby bol zákon o minimálnych mzdových nárokoch sestier vyhlásený za protiústavný, je neslušný aj nevhodný. Ostáva dúfať, že lekárom, ktorí nesúhlasia s postupom vedenia svojej komory, je to aj blbé. Prinajmenšom mne to blbé je.
Lekári si vydobyli zvýšenie platov za dramatických okolností. Naše finančné ohodnotenie nebolo v poriadku a na prilepšenie sme mali nespochybniteľný nárok. Niektorí však štrajkovali do krajnosti, a preto časť verejnosti nadobudla dojem, že v dôsledku ich konania sú ohrozené zdravie a životy pacientov. Počiatočné sympatie verejnej mienky postupne vyprchali. Líder štrajku, odborár Marian Kollár, navyše prirovnal príchod českých lekárov na výpomoc namiesto štrajkujúcich Slovákov k okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968. Veci lekárov tým veľmi nepomohol.
Vyššie platy si lekári napokon vybojovali. Zlý dojem zo správania sa niektorých z nich ostal a na ich spoločenskú negramotnosť len nedávno nadviazalo bezpríkladným sebectvom vedenie lekárskej komory.
SLK napísala generálnej prokuratúre, aby podala podnet ústavnému súdu na začatie konania o súlade zákona o minimálnych mzdách sestier s ústavou ešte za prezidenta Milana Dragulu. Prokuratúra tejto žiadosti vyhovela až teraz, keď komore prezidentuje exodborár Kollár. Ten tvrdí, že sa s postupom svojho predchodcu nestotožňuje. Dragula sa medzičasom stal poradcom premiéra Fica pre zdravotníctvo. V tomto kontexte nadobúda jeho iniciatíva za vyhlásenie zákona o mzdách sestier za neústavný úplne nové politické kontúry. Ani bleskurýchle rozhodnutie ústavného súdu o prijatí podnetu na konanie a pozastavenie účinnosti zákona nevzbudzuje veľkú dôveru. Z úcty k významu tejto inštitúcie to však ponechajme bez ďalšieho komentára.
Vráťme sa k poradcovi Milanovi Dragulovi. Ťažko sa ubrániť úvahe, že pán Dragula pripravoval ústavné „udanie“ proti zákonu o mzdách sestier bez konzultácie so svojím budúcim šéfom, dnešným premiérom a vtedajším opozičným lídrom Ficom. Ba dokonca nemožno vylúčiť ani to, že jeho iniciatívu odobrili aj vtedajší vládni bossovia, z ktorých sú v súčasnosti opozičné politické torzá. Všetkých totiž mohol spojiť spoločný záujem: použiť peniaze vyčlenené na mzdy sestier na platy spoločensky vplyvnejších lekárov a spochybnením ústavnosti zákona o mzdách sestier odložiť riešenie tohoto problému prípadne aj na niekoľko rokov. Milan Dragula tak mohol plniť úlohu užitočného lokaja. Naozaj plnil? Jeho súčasné zaradenie na úrade vlády by tomu zodpovedalo.
Akékoľvek je pozadie podania SLK proti zákonu o mzdách sestier, lekári sú poslední, kto má právo sťažovať sa, tváriť sa národohospodársky zodpovedne a voziť sa po sestrách. Ony, neštrajkovali, ale pracovali. Trpezlivo rokovali a pracovali na znení zákona. Zorganizovali na podporu svojich oprávnených záujmov petíciu, ktorú podporilo takmer štvrť milióna ľudí. Sestry by mohli ísť príkladom nielen lekárom.
My, zdravotníci, - lekári aj sestry - by sme mali začať konať spoločne a systémovo a bojovať jeden za druhého, nie si navzájom podrážať nohy, ako to predviedla SLK.