Poslanec Jozef Valocký sa prepožičal na úlohu užitočného idiota (pozor, toto nie je nadávka, ani diagnóza, ale terminus technicus!) a predložil novelu, ktorej cieľom je trestať zdravotníkov, keď nenastúpia do práce počas krízovej situácie. Aby toho nebolo málo, keď sa o obušku MUDr. Valockého hlasovalo, ani sa neobťažoval sedieť v parlamente.
Isto by bolo zaujímavé vedieť, prečo sa úlohy užitočnej tety nezhostila ministerka zdravotníctva Zuzana Zvolenská a či to bol jej neodolateľný šarm alebo niečo iné, čo pána kolegu Valockého presvedčilo, aby bremeno predkladateľa zobral na svoje plecia práve on. Stratila vari pani ministerka odvahu, a preto chytá hada cudzími rukami?
Valockého obušok je z mnohých dôvodov nemiestny. Písal som o tom v predchádzajúcom článku. Navyše je však nadbytočný. Alebo ešte inak: Je nadužívaním sily. Doterajší právny poriadok mal dostatočné nástroje na postih lekárov, ktorí si neplnia svoje povinnosti - či už v krízovej alebo „normálnej" situácii. Prijatím Valockého obušku štát zdvíha ďalší varovný prst a naznačuje, že nestrpí žiaden odpor.
Ak zdravotníci odmietnu zachraňovať zdravie a životy ľudí v čase prírodnej katastrofy, zaslúžia si spravodlivý trest. Takýto zásah vyššej moci je však mimoriadnou situáciou, nie krízovým stavom. Obušok, ktorý schválili poslanci Smeru, pacientom nepomôže.
Mimoriadne situácie - či už chemická havária, požiar, potopa alebo hromadná dopravná nehoda - sa z času na načas stávajú. Zdravotníci v takýchto prípadoch nikdy neodmietli okamžite nastúpiť do práce. Myslím si, že ani v budúcnosti to neodmietnu.
Valockého obušok je reakciou na udalosti z rokov 2011 a 2012. V prvom prípade lekári dali výpovede ako reakciu na situáciu v zdravotníctve, ktoré je už roky v kríze, a dopláca na ňu pacient. V druhom prípade lekári takmer pol roka pravidelne nastupovali do pohotovostných služieb aj napriek tomu, že nemali na ne podpísané zmluvy. Starali sa o pacientov a nereptali. Keď im došla trpezlivosť a prečerpali maximum možnej nadčasovej práce, slúžiť odmietli. Boli označení za vydieračov. V oboch prípadoch zlyhali politici a vyhlásený núdzový stav bol len núdzou ich schopnosti riešiť zlú situáciu v zdravotníctve.
Lekári často pracujú, aj keď prekračujú limit nadčasov. Sestry usilovne pracujú, aj keď sú v právnom vákuu, lebo ich zákon je na ústavnom súde. Tolerujú aj to, že z nich robia polovičné sekretárky a polovičné sestry. Pritom pracujú na sto percent. Politikov vôbec nezaujíma, že priemerný vek pracujúcej sestry je takmer 50 rokov. Čo ak odmietnu vykonávať nočnú prácu? Po všetkých odpracovaných rokoch majú na to morálne i zákonné právo. Čo potom vymyslíte, pán Valocký, pani Zvolenská? Aký obušok navrhnete ?
Nerád vediem silné reči. No je faktom, že keď začne štrajkovať 2000 lekárov, pustí do gatí každá strana i vláda. V takej hraničnej situácii je totiž jasné, že bez zdravotníkov (sestier, laborantov a lekárov) to nejde, ale bez politikov si vie život každý človek predstaviť. Ak už teda ľudia musia politikov živiť, mali by sa im za to odvďačiť fungujúcim zdravotníctvom a nemávať nad hlavami obuškami namiesto riešení, za ktoré sú kráľovsky platení.